Barok

Barok  (alebo nespisovne  baroko ) je historickým obdobím a umeleckým slohu, ktorý mu dominoval. Tento sloh má pôvod okolo roku 1600 v Ríme a v Európe prevládal v 17. a vo veľkej časti 18. storočia. Jeho prvé nájdenie v tomto slohu je pravdepodobné pred odhadom 1600, iné ako jeho prípadné očakávania na 19. storočí, pričom je možné získať ďalšie porovnateľné ročníky, ktoré boli jeho vyvrcholením a má len málo odlišných znakov. Barok nemusí vykazovať medzistupeň medzi renesanciou a moderným vekom; ako sa javí ako ďalšia fáza vývinu umenia. Najreprezentatívnejším teoretickým traktátom boli Životy súčasných maliarov, sochárov a architektov  (Vite de ‘pittori, scultori e architetti moderni; over v roku 1672 v Ríme) od  Giana Pietra Belloriho.

Historické pozadie baroka

Barok vychádza z krízy feudalizmu a rozporov v náboženskom i spoločenskom povedomí. Charakteristickými pre barok boli pochmúrna nálada a chaos v Európe 16. až 18. storočia. Ľudia prišli o životné istoty, zhoršovali sa im životné podmienky, trápili ich vojny (francúzske náboženské vojny 1562 – 1593), vojny v Holandsku (1566 – 1648), konflikty a náboženských perzekúcie v Anglicku (1603 – 1688) a protihabsburské povstania v Uhorsku, tridsaťročná vojna, vojny s Turkami (1663 – 1699),choroby (morová epidémia v Taliansku (1629 – 1631), Londýne (1665-1666), Viedni (1679), Marseille (1720 – 1722) a v roku 1771 v Moskve, a tak hľadali istotu aspoň v mystickom, božskom a nadpozemskom svete. Náboženská reformácia sa v umení prejavila celkovo negatívne, pretože protestantské cirkvi zatracovali náboženské maľby a sochy.

Úplne opačný postoj k umeniu zastávala katolícka cirkev, ktorá prostredníctvom Tridentského koncilu (1545 – 1563) veľmi silno ovplyvnila barokové umenie. Ako nevhodné sa javili len diela kacírske, neslušné alebo s bezvýznamnými námetmi, naproti tomu sa vyžadovali obrazy a sochy Panny Márie, mučeníkov a svätcov v stave náboženského vytrženia alebo rozjímania. Celkovo možno povedať, že sa barokové umenie oveľa širšie a ľahšie rozvinulo v katolíckych ako protestantských krajinách, rovnako ako sa mu viac darilo v krajinách s feudálnou politikou, než v krajinách priemyselných a demokratickejších.

Charakteristika baroka

Pre obdobie baroka je príznačná expanzia umenia po stránke zemepisnej (prostredníctvom katolíckych misionárov sa barok dostal aj za more, čiže do Latinskej Ameriky a na Ďaleký východ), rozšíril sa tiež okruh objednávateľov (okrem šľachty a cirkvi si umelecké diela objednávali tiež bohatí mešťania a obchodníci) a umelecké kategórie (napr. v 18. storočí vznikol celkom nový druh umenia – porcelán). V tomto období nastal tiež veľký rozmach národných umeleckých škôl vo Francúzsku, Španielsku, Holandsku, Anglicku i v strednej Európe, ktoré pomohli viac rozvoju baroka ako renesancie. Najvýznamnejšou národnou akadémiou bola rímska Akadémia sv. Lukáša (založená v roku 1593) a francúzska Académie royal de peinture et de sculpture (založená v roku 1648, no aktívne činná až od roku 1660).

Akadémie boli ďalším účinným prostriedkom na upevňovanie váhy autorít v umení, no dbali aj na to, aby umelci mali primerané postavenie v spoločnosti.V 18. storočí tiež usporadúvali výstavy.

Hlavné myšlienky baroka

Barok bol predovšetkým obdobím protikladov. Vzniklo množstvo antitéz, ktoré ovplyvňovali myslenie, umenie i chápanie sveta; reprezentovali životný pocit rozpoltenia a roztržky v duši barokového človeka a vychádza z vonkajších udalostí. Medzi najvýznamnejšie antitézy patrili hmota a duch, svetskosť a askéza, senzualizmus a spiritualizmus, realizmus  a idealizmus, klasická forma a kresťanský etos, empirizmus a mysticizmus, či zmyslovosť a duchovný život. Veľmi dôležitým pojmom tohto obdobia bola krása. Tá bola považovaná za ideál, ktorý bol dokonalejší ako príroda sama. Umenie teda malo zdokonaliť  prírodu, aby nezobrazovala škaredosť skutočného  života. Za vzor bola v tomto smere považovaná antika a jej znázorňovanie prírody.

Rozdelenie baroka

Barok panoval v Európe pomerne dlhé časové obdobie. Časovo ohraničujú barok dve udalosti – Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) a Veľká francúzska revolúcia (1789). Jeho vývoj môžeme rozdeliť na tri základné obdobia:

• raný barok (približne obdobie tridsaťročnej vojny (1618 – 1648)
• vrcholný barok (druhá polovica 17. storočia)
• neskorý barok (18. storočie)

Posledné dozvuky barokového obdobia, označované aj ako neskorý barok, sú známe skôr pod názvom rokoko, a toto obdobie trvalo od 40. rokov do 70. rokov 18. storočia. Rokoko bolo blízkym príbuzným baroka asi tak, ako manierizmus renesancie, čiže to bola čiastočná adaptácia predošlého štýlu a

čiastočne reakcia proti nemu. Toto pomerne krátke obdobie postupne plynulo prešlo do nového, prevládajúceho umeleckého smeru – klasicizmu. Slovo barok je vo svojej podstate používané na nepresné vymedzenie umenia 17. a 18. storočia v jeho najvšeobecnejšom zmysle, pretože napriek tomu, že to bol prevládajúci štýl, ktorý silne poznamenal všetky ostatné, v skutočnosti sa popri ňom rozvíjali aj ďalšie štýly (napr. klasicizmus). Ako príklad môže poslúžiť klasicistický prúd, ktorý vznikol súčasne s barokom a udomácnil sa najmä vo Francúzsku, alebo realizmus, ktorý bol reprezentovaný takými umelcami, ako bol Michelangelo Merisi da Caravaggio a mnohí holandskí maliari.

Človek v období baroka

Barokový človek sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla, Boha a satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prírodu, biedu, skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách. V tomto heroickom zápase sa rodili polaritné psychické a morálne vlastnosti barokového človeka. Nebola to iba askéza, sebazapieranie, pohŕdanie pozemským šťastím, sebaopovrhovanie, sebaponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti, ničotnosti a pominuteľnosti (pulvis et cinis et nihil – prach a popol a nič, vanitas vanitatum – márnosť nad márnosť, omnia vanitas), ale aj sklon k pôžitkárstvu, nádhere, veľkoleposti, teatrálnosti, sebavyzdvihovaniu, afektovanosti, pozérstvu, neskromnosti, pýche, nedotklivému pocitu osobnej,

rodinnej, rodovej, stavovskej a národnej dôležitosti, dôstojnosti, povesti, sláve a cti. Aktivita a energia barokového človeka sa veľmi ľahko premieňali na hrubé vášne, násilie, brutalitu a kriminalitu.

Barok v odievaní

Baroková móda bola ovplyvňovaná politickou a náboženskou situáciou v Európe. Ovplyvňovali ju vzťahy medzi jednotlivými krajinami, proti sebe stojacimi náboženstvami, no najmä vládla snaha odlíšiť sa od predošlého obdobia renesancie  a manierizmu. Raná baroková móda sa viaže približne k obdobiu tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Zmeny v móde sa začali ako prvé prejavovať v Holandsku u bohatých mešťanov. Tí sa postupne vracali ku konzervatívnej móde (striedmy strih, čierna farba odevu, doplneného len bielym golierom a manžetami). Goliere boli ovplyvnené španielskou módou a ich kruhový tvar bol považovaný za jedinú prijateľnú výstrednosť v obliekaní. Baroková móda sa nazývala tiež „parochňový sloh“, nakoľko sa v tomto období rozmohla móda dámskych, no taktiež pánskych parochní.

V polovici 17. storočia prišli do módy aj rôzne druhy masiek, ktoré však už začiatkom 18. storočia zmenili svoj význam a poukazovali najmä na to, že ich majiteľka je ľahkých mravov. V tom istom období prišli do módy i rukávniky ušité z kožušiny, ktoré nosili tak ženy, ako i muži. Vrátila sa tiež móda spodnej bielizne, rovnako ako i šnurovacie živôtiky (šnurovačky).

Barokové umenie

Barok úzko súvisí s víťazstvom protireformácie a upevnením moci a postavenia katolíckej cirkvi, ale na druhej strane tiež absolutistickej moci panovníkov. Príčina vzniku baroka ako umeleckého slohu vychádzala zo snahy umeleckými prostriedkami vyvolať pocit pokory a odovzdanosti Bohu, čo sa cirkev snažila dosiahnuť mohutnosťou, veľkoleposťou a nádherou stavieb, ale aj maliarskych a sochárskych diel, aby tak vyjadrila nadradenosť cirkvi nad poddanými. Jedným z rádov cirkvi, ktoré sa snažili obnoviť moc katolíckej cirkvi, bol aj jezuitský rád a jeho zakladateľ Ignác z Loyoly. Známe sú jeho výroky a plamenné výzvy ako „Prišiel som, aby som zapaľoval oheň v srdciach.„ Ten oheň mala byť vlastne viera, ktorú chcel zapaľovať v srdciach ostatných.

Tak ako väčšinu slohov, aj barok tvorili umelci.

K jeho vrcholným dielam však patria tiež malé diela, ktoré boli určené pre súkromné účely, rovnako krásne a pôsobivé ako monumentálne diela, ktoré boli určené pre verejnosť, hoci práve tieto monumenty sú najtypickejším prejavom baroka. Okrem toho v tomto období náboženských zmien a nepokojov cirkev a rády mali ešte v prvej polovici barokového obdobia pomerne prísny postoj k umeniu, ktorý vychádzal ako z ich učenia, tak tiež z ekonomických dôvodov. Aj vďaka tomu vznikla väčšina katolíckych barokových kostolov a ich výzdoby najmä v 2. polovici 17. storočia až v 18. storočí. Pre vývoj barokového umenia sa stal dôležitým bodom dejinách rok 1598, kedy bola prenesaná z Ferrary do Ríma séria Tizianových mytologických obrazov. Tieto obrazy študoval takmer každý maliar, ktorý vtedy pracoval v Ríme až do 30. rokov 17. storočia, a kopírovali ich tiež napr. Peter Paul Rubens či Nicolas Poussin.

Barokoví aj renesanční umelci pracovali takmer pre rovnakých objednávateľov – dvor, aristokraciu a cirkev, no časom sa táto skupina rozrástla o nové vrstvy. Podobne ako v období renesancie, aj v období baroka udávali tón veľké umelecké osobnosti. Ak renesanciu reprezentovali velikáni ako Leonardo da Vinci, Michelangelo, Raffael, Tizian alebo Albrecht Dürer, v období baroka sa takýmito vodcami v oblasti umenia stali Gian Lorenzo Bernini, Nicolas Poussin, Peter Paul Rubens, Rembrandt Harmenszoon van Rijn a Velázquez. Všetci títo umelci sa inšpirovali najmä antickým umením starého Ríma, hoci na ich dielach je možné popri podobnostiach nájsť aj významné rozdiely. Diela barokových umelcov sú dekoratívnejšie, vyskytuje sa v nich viac kontrastov svetla a tieňa, no taktiež vyjadrujú zdanlivo menej sebakontroly. Lyrická čistota, ktorá bola tak príznačná pre renesanciu, sa tu nevyskytovala často, a striedmosť v ich dielach vyznievala skôr ako strohosť.

Barok v architektúre

V barokovom slohu boli postavené chrámy a kláštory. Neskôr sa stavali podľa tohto slohu aj svetské stavby ako paláce, letohrádky, zámky a kaštiele, vznikalo množstvo tzv. malých architektúr – na vidieku to boli prícestné, poľné, lesné a iné kaplnky, sochy svätých (Ján Nepomucký, sv. Vendelín, sv. Urban a ďalší) a v mestách sa stavali morové, mariánske a trojičné stĺpy. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné. Charakteristické črty slohu tvorili hlavne bohatá výzdoba – zlato, mramor, veľa sôch.

Barok v maliarstve

Pre barokové maliarstvo boli vylúčené pohyby, zloženie riešilo priestorové usporiadanie maľovaných objektov, ostré kontrasty svetla a tmy, bez výraznej farebnej malieb. V tomto období sa vyskytujú predovšetkým oltárne obrazy, nástenné maľby (freska) a slávnostné dvorné portréty, medzi populárnymi patrili krajinomaľby a zátišia.

Z motívov prevládajúcich náboženských motívov (obrazy katolíckych mučeníkov a svätcov), ale aj mytologických motívov (antickí bohovia), ktoré možno použiť na maľovanie alegorických obrazov, na nájdenie postavy vojvodov a štátnychnikov, ako aj múzy a antické mytologické a historické postavy.

Barok v maliarstve

Pre barokové maliarstvo bolo charakteristické zvýraznenie pohybu, zložité riešenie priestorového usporiadania maľovaných objektov, ostré kontrasty svetla a tmy, no taktiež výrazná farebnosť malieb. V tomto období vznikali najmä oltárne obrazy, nástenné maľby (freska) a slávnostné dvorné portréty, medzi najmenej populárne patrili krajinomaľby a zátišia.

Z motívov prevládali najmä náboženské motívy (obrazy katolíckych mučeníkov a svätcov), ale tiež mytologické motívy (antickí bohovia), využívané na maľovanie alegorických obrazov, na ktorých sa objavovali postavy vojvodov a štátnikov, ako aj múzy a antické mytologické a historické postavy.

Barok v hudbe

Baroková hudba sa vyvíjala približne medzi rokmi 1600 až 1750. Spočiatku bola považovaná za veľmi harmonicky zmätenú, po melodickej stránke zbytočne komplikovanú, a až 19. storočie jej prinieslo pozitívne hodnotenie. Jej vývoj sa začal trochu netradične v Holandsku. Najvýznamnejšou hudobnou veľmocou v tomto období však bolo Taliansko, odkiaľ sa nová hudba postupne rozšírila do ostatných európskych krajín. Jednou z nemnohých krajín, ktoré talianska hudobná tvorba ovplyvnila len veľmi málo, bolo Francúzsko. Tu sa podriaďovali nové trendy v hudbe potrebám a vkusu kráľovského dvora, a tak sa hudobní skladatelia snažili viesť vývoj hudby svojou vlastnou cestou.

Barok je však tiež obdobím, v ktorom vznikli nové druhy hudby, napr. opera, oratórium alebo kantáta. Vznikali tiež nové hudobné nástroje, ako napríklad čembalo (virginal, harpsichord, clavecin) a podobne. Napriek veľkému tlaku reformácie nie je cirkevná hudba vždy v popredí záujmu hudobných skladateľov. Medzi najvýznamnejších barokových skladateľov patria okrem iných Johann Sebastian Bach, Georg Friedrich Händel a Antonio Vivaldi.

Johann Sebastian Bach

(* 31. marec 1685, Eisenach, Nemecko – † 28. júl 1750, Lipsko) bol nemecký hudobný skladateľ barokovej hudby a svojho času slávny organista a čembalista. Dnes je uznávaný ako najväčší majster zvuku, ktorý na stáročia ovplyvnil celý ďalší vývoj hudby, a ktorého diela sú rozšírené po celom svete tak v pôvodnej forme, ako aj v nespočetných variáciách. Bol najmladší z ôsmich detí Johanna Ambrosiusa Bacha a jeho manželky Elisabeth Bachovej, rodenej Lämmerhirtovej. Pracoval v Arnstandte, v Mühlhausene, v Weimare, v Köthene a v Lipsku.

Významné diela

Georg Friedrich Händel

Georg Friedrich Händel, v anglicky hovoriacich krajinách písaný ako George Frideric Handel (niekedy aj Haendel, * 23. február 1685, Halle – † 14. apríl 1759, Londýn), bol anglicko-nemecký hudobný skladateľ. Bol jednou z najvýznamnejších postáv v dejinách európskej hudby. Žil a tvoril na prelome dvoch epoch – baroka a klasicizmu. Bol barokový skladateľ. Hoci bol pôvodom Nemec, prevažnú časť svojho života prežil v Anglicku, kde skomponoval všetky svoje významné diela. Beethoven, ktorý inak poklonami veľmi nehýril, o ňom napísal:

“Händel je nedostižný majster. Učte sa, ako jednoduchými prostriedkami dosiahnuť taký veľký účinok.”

Významné diela

• Vodná hudba, suity č. 1-3, HWV 348-350 (1717)
• Hudba k ohňostroju, HWV 351 (1749)
• Harfový/organový koncert B dur, Op. 4/6, HWV 294 (1736)
• Izrael v Egypte, HWV 54 (1738)
• Mesiáš, HWV 56 (1742)
• Judáš Makabejský, HWV 63 (1746)
• Rinaldo, HWV 7 (1711)
• Alcina, HWV 34 (1735)
• Xerxes, HWV 40 (1738)

Antonio Vivaldi

Antonio Lucio Vivaldi (* 4. marec 1678, Benátky, Taliansko – † 28. júl 1741, Viedeň, Rakúsko) bol taliansky huslista, barokový skladateľ, pedagóg a kňaz. Bol nazývaný aj „Prete rosso“ (červený kňaz) vďaka jeho farbe vlasov a Benátčania ho poznali len pod týmto menom. Bol prvorodený zo šiestich detí Giovanniho Battistu Vivaldiho (1655 – 1736), ktorý v Katedrále San Marco pôsobil od roku 1685 ako husľový virtuóz a Camilly Calicchio, dcéry krajčíra. Od detstva mal Antonio Vivaldi zdravotné problémy. Pravdepodobne trpel na anginu pectoris, alebo na astmu. Jeho hudobný talent sa prejavil už v ranom detstve. Už ako dieťa hrával v orchestri San Marco, kde príležitostne zastupoval svojho otca.

Významné diela

• op. 1 č. 1 g-moll
• op. 1 č. 2 e-moll
• op. 1 č. 3 C-Dur
• op. 2 č. 1 g-moll
• op. 2 č. 2 A-Dur
• op. 2 č. 3 d-moll
• op. 3 č. 1 koncert D-Dur
• Štyri ročné obdobia